Prezident Európskeho parlamentu Martin Schulz vyhlásil, že kolaps Európskej únie je realistickým scenárom. Podľa Schulza sa v posledných mesiacoch zosilňuje trend akejsi opätovnej nacionalizácie, kedy hlavy štátov „rozhodujú na základe svojho vlastného uváženia a robia tak za zatvorenými dverami bez toho, že by prihliadali na záujmy celku.“ Schulz tiež charakterizoval fiškálny pakt ako pokus nahradiť Európsku komisiu a parlament vo vytváraní fiškálnej únie. Medzitým zas neoficiálny prezident EU, Herman van Rompuy, na svojej prednáške v Rumunsku povedal, že „závan populizmu“ ohrozuje otvorené hranice Európy.
Finančná kríza je z veľkej časti aj politickou krízou. Európska únia nebola stavaná na to, aby čelila ekonomickej kríze, ktorá negatívne ovplyvní viaceré národy a ich rozličné sociálne vrstvy v rovnakom čase. Návrat nacionalizmu bol nevyhnutným dôsledkom, keďže politickí lídri chceli v prvom rade ochrániť svoje vlastné územie. Nárast populizmu sa tiež dal očakávať, pretože skupiny, ktorých sa úsporné opatrenia dotkli najviac, bolo počuť všade.
Politici jednotlivých krajín obchádzajú Európsky parlament a Európsku komisiu z dvoch dôvodov. Po prvé, pretože ich osud závisí najmä od domácich politických procesov. Európa chcela skombinovať národnú suverenitu s nadnárodným prístupom. V praxi to znamená, že domáci voliči rozhodujú o tom, kto vládne a národné vlády sa im aj zodpovedajú. Spojené štáty boli na začiatku tiež nejednoznačné, či bola suverénna federálna vláda alebo vlády jednotlivých štátov. Štáty na juhu boli presvedčené, že suverenita leží v konkrétnych štátoch. Až po brutálnej občianskej vojne bola federálna vláda stanovená ako subjekt, ktorý bude „nadradený“ v otázke suverenity.
To nás privádza k druhému problému. V Spojených štátoch bolo veľa ľudí odhodlaných bojovať a aj zomrieť, aby bránili suverenitu svojho štátu, resp. krajiny. V oboch prípadoch existoval morálny princíp, ktorý motivoval obyvateľov brániť celú federáciu. Európa má dlhú históriu v boji a obetovaní sa za udržanie suverenity národných štátov, ale kto je ochotný položiť svoj život za Európsky parlament alebo Európsku komisiu?
Rozmach populizmu a nacionalizmu v Európe je dôsledkom straty suverenity. Môžeme to jasne vidieť pri debatách politikov v rámci EU. Takisto to potvrdzuje nárast nacionalistických nálad, ktoré sa voči EU, ale napríklad aj voči imigrácii, neustále zosilňujú. Národní lídri musia na túto politickú realitu reagovať. Ich budúcnosť závisí od domácich voličov, nie od EU. Populisti hovoria o tom, že európske inštitúcie sú ľahostajné voči záujmom konkrétnych krajín.
Jednou z hlavných čŕt EU je jej úmyselný nedostatok „zanietenia“. Na kontinente, kde vášeň viedla k nekonečnému krviprelievaniu, cieľom EU bolo zastaviť takéto správanie a vládnuť podľa nesebeckých záujmov. Európska únia sľubovala mier a prosperitu. Avšak EU trpí tým, čo niekto povedal o weimarskom Nemecku, že ponúklo súcitný obraz spravodlivosti, kde zabudlo nakresliť aj meč. EU nie je schopná vynútiť si dodržiavanie pravidiel.
Varovania Schulza a van Rompuya o kolapse Európskej únie nie sú nejakým panikárením. Obaja títo politici vnímajú dôležitú dynamiku, ktorá sa v celej hre začína meniť a síce, že predstavitelia národných štátov vedia k európskej verejnosti prehovoriť spôsobom, akým to EU nedokáže. Nikto si v skutočnosti nemyslí, že niekto by bol ochotný viesť vojnu, aby zachoval súčasný stav EU. Málokto tiež očakáva, že by sa rozpútal aj boj v mene jednotlivých štátov Európy. To môže platiť pre väčšinu, ale určite nie pre všetkých. Trajektória populizmu naznačuje, že istí jedinci sú toho stále schopní.
To je dosť znepokojujúca myšlienka, keď zvážime, aká bola ešte donedávna nálada v Európe. Obrovská ilúzia Európskej únie spočívala v tom, že jej vrcholní predstavitelia boli presvedčení o tom, že nutkanie viesť vojnu zo strany ktorejkoľvek krajiny sa im úplne podarilo odstrániť a prosperita, ktorú očakávali, sa mala postarať o to, že sa už „nikdy“ nebudeme musieť obávať niečoho podobného. Obdobie tvrdých úspor však oživilo impulz smerom k nacionalizmu a populizmu, ktoré sa tak skoro asi nevytratia. Skutočným testom pre Európu nie je finančná kríza, ale to, či nárast extrémistických nálad bude zastavený, a či sa nakoniec tento trend podarí aj obrátiť. Nemožno s istotou povedať, že sa to politikom nepodarí, ale pravdepodobnosť toho určite nie je veľká.
Zdroj: Stratfor / Preklad: Peter Margetiny, TRIM Broker – Svetové finančné trhy
