Finančná stabilita sa stala dôležitou témou na konci 90. rokov, v čase vrcholu uvoľneného medzinárodného finančného dohľadu. Tie isté názory podporované Fórom pre finančnú stabilitu (teraz Financial Stability Board) rovnako vytvorili hlboko chybný a deštruktívny Basel II.
Nikdy som nepochopil, prečo by Finančná stabilita mala byť cieľom verejnej politiky. Žiaducimi, merateľnými výsledkami prínosu pre verejnosť by mali byť témy verejnej politiky. Stabilita je hlúpy a nepraktický cieľ v kapitalistickej ekonomike. Úspech a neúspech konkurencieschopných firiem sú základom pre hospodársky pokrok, alokáciu kapitálu a trhové ceny. Kapitalizmus vyžaduje rozpoznanie zlyhania, a neúspech vždy vedie k hospodárskej strate a určitej nestabilite tým, ako sú minulé predpoklady znovu objektívnejšie preskúmané a prehodnotené vo svetle súčasnej, bolestivej reality.
Zvládnutie zlyhania môže prispieť k lepším budúcim výsledkom, ale iba vtedy, ak náklady na neúspechu nesú tí, ktorí dané zlyhanie spôsobili a nie tí, ktorí sú v tom nevinne. Politiky 90. rokov, podporované zo strany regulačných orgánov počas Veľkého upokojenia, mali za cieľ predísť zlyhaniu maskovaním, zdržiavaním a dotovaním. Od kolapsu zabezpečených aktív a medzibankových úverových trhov v roku 2008 boli vlády až príliš ochotné socializovať náklady zlyhania (dovtedy zväčšeného pákovým efektom) daňovým poplatníkom cez sériu oddlžení.
Jednou zo síl bankového systému USA od roku 1930 do 1980 bolo, že zlyhania boli riešené rýchlo a iste. Vylúčené nehnuteľnosti museli byť bankami predané do dvoch rokov od opätovného prevzatia, čo viedlo k rýchlemu a istému prerozdeleniu majetku od neúspešných dlžníkov k novým majiteľom. FDIC rýchlo a nemilosrdne skrachované banky zavreli. Noví majitelia – často nakupujúci za úbohé ceny – boli podporovaní k tomu, aby investovali, čo aktíva spravilo produktívnymi a ziskovými. Bola to táto jednoduchá recyklácia od neúspešných manažérov k lepším manažérom, čo bolo z veľkej časti v pozadí krátkej recesie a silných zotavení počas tohto obdobia americkej hospodárskej histórie. S trpezlivosťou inštitucionalizovaný na všetkých úrovniach americkej ekonomiky, vidíme „japanifikáciu“ namiesto oživenia. A to je ešte horšie všade tam, kde majú dominantné banky oveľa väčší vplyv.
Finančná stabilita – ako národná bezpečnosť – nemôže byť nikdy objektívne považovaná za dosiahnutú. Častejšie sa používa na zakrytie postranných cieľov jej zástancov, alebo zviesť pozornosť na výpomoc zlej verejnej politiky, ktorá škodí viac, než presadzuje verejný záujem. Napríklad „Greenspanov Put“ bol skvelý mechanizmus na zabezpečenie finančnej stability tým, že bránil akejkoľvek úprave trhov v reakcii na S&L krízu alebo bublinu dot-com. „Bernankeho Put“ a „Paulsonov Plan“ boli finančne stabilné riešenia krízy s podvodmi na zabezpečených aktívach, ktoré odhalili nedostatočnú kapitalizáciu globálnych bánk a nadhodnotenie nehnuteľností. Záchrany bánk a špeciálne prostriedky poskytovania likvidity boli inovácie finančnej stability, aby sa zabránilo pádom cien nesprávne oceneného a likvidného kapitálového majetku.
Radšej než aby preskúmali, či masívna finančná deregulácia a podpora sústredená niekoľkým držiteľom, bola vo verejnom záujme, „Greenspanov Put“, „Bernankeho Put“, inovované prostriedky likvidity a verejné záchrany zamaskovali misalokáciu kapitálu napumpovaním trhov peniazmi daňových poplatníkov a monetárnym uvoľňovaním hocikedy, keď začali trhy klesať. Iniciátori Finančnej stability preto naučili bankárov, že akékoľvek prasknutie je ospravedlnením dvojnásobných, zlých stávok, pretože centrálne banky a ministerstvá financií by trh zaplavili dostatkom peňazí na to, aby sa zo zlých stávok stali dobré. MF Global túto stávku urobila a hoci nebude inkasovať (ani ich klienti), očakávam, že veritelia/protistrany, ktorí sa zmocnili celého ich zaisteného majetku očakávajú, že im tento postup znovu vyjde.
Som proti finančnej stabilite, pretože to je najzavádzajúcejší transparent pre súbor zlých, škodlivých a drahých verejných politík chrániacich zlý výkonný manažment a brániacich uznaniu reálnych trhových výsledkov.
Tak čo by som mal podporiť namiesto toho? Pružnosť a konanie. Pružnosť znamená schopnosť odolávať tlakom a šokom, ktoré nevyhnutne vznikajú na globálnych konkurenčných trhoch. Konať znamená prerozdelenie aktív veriteľom – a konkurencii – ak banky padnú, v nádeji, že majetok a podniky budú lepšie riadené inými manažérmi, než tými istými, ktorí priviedli banky do krachu. Spoločne by tieto dve zásady – ak sú základom pre verejnú politiku – urobili viac pre obnovu zdravia globálneho bankovníctva, než čokoľvek iné, čo ma napadne. Pružnosť bude podporovať viac lepšej kapitalizácie, so zameraním na obchodovateľné aktíva s transparentným určovaním cien (napr. obchodované na transparentných trhoch a zaznamenané na súvahových účtoch). Rýchle a isté riešenie skrachovaných bánk pomôže manažmentu a akcionárom uvedomiť si riziká neúspechu, ktoré padnú najskôr na nich, potom na nezabezpečených veriteľov a držiteľov dlhopisov, a nikdy na daňového poplatníka.
Sme ďaleko od prijatia zásad pružnosti a riešenia, o čom svedčí pokračujúce úsilie EÚ, aby sa predišlo defaultom a zároveň sa ochránilo súčasné vedenie a držitelia dlhopisov. Naši politici aj naďalej naháňajú chiméru finančnej stability a svojimi rozhodnutiami robia zlú politiku ešte horšou.
Zdroj: LondonBanker / Preklad: Jaro Jurči
