Keď Angela Merkelová a Nicolas Sarkozy minulý rok povedali, že chceli zmeniť dohody Európskej únie pre vytvorenie trvalého finančného záchranného systému, ich kolegovia ich čoskoro začali nasledovať. A keď nemeckí a francúzski predstavitelia tento mesiac sľúbili “globálny” plán na riešenie krízy eurozóny, zvyšné krajiny presunuli summit, a tak mohol byť plán vypracovaný.
Súvláda s názvom “Merkozy” niektorých obťažuje: taliani hovoria “globálnu situáciu nemožno riešiť na bilaterálnej úrovni”. Napriek tomu franko-nemecký motor zostáva rozhodujúcim. V týchto dňoch by bolo presnejšie nazývať to nemecko-francúzsky motor. Alebo ešte lepšie, predstavte si motocykel BMW s postranným vozíkom Peugeot; pani Merkelová v kožených nohaviciach a pán Sarkozy hneď vedľa nej. Ako hovorí jeden starší eurokrat: toto partnerstvo slúži “na ukrytie sily Nemecka a slabosti Francúzska.”
Francúzska krehkosť dnes priamo ovplyvňuje euro krízu. Majú najväčší pomer dlhu a deficitu spomedzi krajín eurozóny s ratingom AAA a ich banky majú až nebezpečnú expozíciu voči južnej Európe. Na ich nedávnom summite v Berlíne sa muž z Le Monde spýtal pani Merkelovej, či bola v rovnoprávnom partnerstve s pánom Sarkozym, “vzhľadom k tomu, že Francúzsko a jeho banky boli napadnuté trhmi.” Nedostal žiadnu odpoveď.
Francúzska politika v Európe bola už dlho založená na honbe za paritou s Nemeckom – politicky, ak nie aj ekonomicky. Ale euro kríza odhalila slabosť verejných financií v krajine, ktorá nemá rozpočtový prebytok už od roku 1974. Šesť mesiacov pred napnutými prezidentskými voľbami sa pán Sarkozy zdá byť poháňaný jedným prvoradým cieľom: zachovať najvyššiu úroveň ratingu Francúzka.
Strach zo zníženia ratingu ho o to viac tlačil do väčšej snahy o vyváženie účtovných kníh. To ale tiež viedlo k politike “objím ju viac” podobne ako v prípade Británie voči Amerike: objatie silnejšieho partnera v nádeji, že vytvaruje ich politiku. Pán Sarkozy sa na verejnosti neodváži nesúhlasiť s pani Merkelovou, inak by destabilizoval euro a upriamil pozornosť na Francúzsko. Toto učinilo poslednú show Merkelovej ako sureálnu, pretože pán Sarkozy stále tvrdil, že bol v “úplnej zhode” s pani Merkelovou, aj keď žiadny z nich nepovedal, na čom sa dohodli. O deň neskôr, Herman Van Rompuy, predseda Európskej rady, odložil nasledovný euro summit v trvaní od 17. do 23. októbra kvôli “dokončeniu našej komplexnej stratégie”.
Takmer všetky prvky riešenia – riešenie gréckej krízy, vytvorenie obranného kruhu solventných štátov, rekapitalizovanie roztrasených bánk a rekonštrukcia pravidiel eurozóny – narazili na francúzke prekážky. Na konci ale muselo Francúzko Nemecku ustúpiť. Odmietli podporiť grécky default, alebo dokonca reštrukturalizáciu dlhu, zo strachu z nákazy trhu. Grécko dostane ich ďalšie tranže pôžičiek v novembri, aj keď je rozbité a nesplní svoje ciele na zníženie deficitu. Nemecko však teraz chce uvaliť oveľa väčšie straty na súkromných veriteľov Grécka, než aké boli dohodnuté minulý rok v júli počas “dobrovoľnej” dohody a podľa všetkého dosiahnu svoje.
Ale skôr, než upálenie držiteľov gréckych dlhopisov, Európa potrebuje poriadny firewall. V júli sa lídri dohodli ponechať hlavný záchranný fond, známy ako EFSF (Euroval), rekapitalizáciu bánk a nakúpiť dlhopisy. Slovenský parlament to najskôr zamietol, no nakoniec bol EFSF schválený. Bude ale ťažšie získať povolenie pre ďalší zásadný krok: troj, štvor alebo možno päťnásobné navŕšenie fondu, aby mohol chrániť Španielsko a Taliansko. Národné garancie Eurovalu nemôžu byť zvýšené o veľa zo strachu z ohrozenia ratingu Francúzska a ďalších. Európska centrálna banka odmietla myšlienku, že by mala požičať EFSF. Takže sa zvažujú ďalšie ezoterické nápady.
Medzičasom kolaps francúzsko-belgického bankového giganta, Dexie, ukázal naliehavú potrebu rekapitalizovať banky v Európe. Francúzsko chce čerpať z Eurovalu, kvôli prezentácii problému ako európskeho a pre zdielanie nákladov s Nemeckom. Ale Francúzsko opäť podľahlo naliehaniu Nemecka, že je predovšetkým v záujme vlád platiť za svoje banky.
Sarkozy sa priklonil k nemeckému presvedčeniu, že eurozóna musí ponúknuť “víziu” hlbšej integrácie, ktorá bude vyžadovať nové dohody. Minimálne na tomto poli Sarkozy získal nejaké body tým, že primäl pani Merkelovú akceptovať jeho výzvu po ekonomickej vláde. Na ďalšom summite bude 27 lídrov EÚ hovoriť o zvyšovaní rastu, potom ich desať summit opustí a sedemnásti z eurozóny budú naďalej rokovať o kríze. Táto dvojstupňová štruktúra sa stane pravidelnou udalosťou, podľa návrhu pána Van Rompuya. Ten bude predsedať stretnutiu oboch skupín, ale Francúzi nechcú, aby sa z toho stal precedens: budúci predseda Európskej rady by jednoducho mohol pochádzať z neeurópskej krajiny, a čo je hrôza, predsedať záležitostiam eurozóny.
Všetko toto bude Sarkozy vidieť ako veľké francúzske víťazstvo. Ale zabránila by takáto štruktúra eurokríze? Nie. Skutočným testom bude obsah reforiem. Nemecko bude chcieť skopírovať svoj federálny systém, s tvrdými fiškálnymi pravidlami a väčšou právomocou pre Európsky parlament; francúzi budú chcieť zrkadlo Piatej Republiky, so spoločnými dlhopismi vydanými eurozónou a výkonnou mocou (a voľnosťou konania) ponechanou v rukách lídrov.
Je to stredomorské alebo severské?
Nikto by nemal Francúzsko vynechať. Zatiaľ sa jeho schopnosť presadiť sa opiera o ekonomickú vierohodnosť. Je Francúzko to najslabšie medzi silnými, alebo to najsilnejšie medzi slabými? Na tomto záleží: zníženie ratingu Francúzska môže fatálne poškodiť Euroval. Francúzski ekonómovia, ako Jacques Delpla, tvrdia, že obavy o AAA rating sú prehnané: francúzske parfumy sa budú predávať na rozvíjajúcich sa trhoch a demografia vyzerá lepšie než v Nemecku. A Francúzi sú výborní v zdaňovaní svojich občanov. Zatiaľ z tohto všetkého vychádza, čo je rozhodujúce, že Taliansko a Španielsko sa nezrútia. Takže veľké pochybnosti pretrvávajú: ak sa Nemecko rozhodne poskytnúť oveľa viac peňazí pre záchranu eura, môže si to rovnako dovoliť aj Francúzsko?
(The Economist | printed edition) / Preklad: Jaro Jurči
