Americký minister financií, Timothy Geithner, dnes cestuje do Poľska na stretnutie s ministrami financií eurozóny. Je tomu tak vôbec prvýkrát v histórii. Doterajšej neúčasti amerických predstaviteľov sa nemôžeme čudovať; eurozóna je politický projekt, ktorý má predstavovať konkurenciu pre americký dolár. Súčasné prelomenie ľadov má zrejmý dôvod: euro čelí možnému bankrotu, dôsledkom ktorého by sme sa dostali do ďalšej recesie. Preto bolo pozvanie amerického sekretára, ktorý by mal Európanom poskytnúť cenné rady ako si poradiť s krízou, logickým vyústením celkovej situácie.
Geithnerova účasť je prospešná hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé, americká menová politika je veľmi kolegiálna. Zmeny jednotlivých sekretárov amerického ministerstva financií prebiehajú prekvapivo ľahko. Samotný Geithner pracoval pre Fed predtým, ako získal súčasné miesto a jeho partneri, ktorí riadia americký systém – napríklad šéf americkej centrálnej banky a riaditeľ fondu na ochranu federálnych vkladov – sú vo väčšine prípadov apolitickí. Geithner má znalosti z krízového manažmentu americkej recesie. A po druhé, to, čo Geithner nevie, môže zistiť telefonátom jednému zo spomínaných predsedov. Tento koncept je Európe cudzí, keďže pozostáva z 27 oddelených bankových autorít, 11 rôznych menových subjektov a zhruba 30 entít, ktoré môžu ovplyvniť mechanizmy pri zachraňovaní jednotlivých štátov.
Aby sa všetci naladili na rovnakú vlnovú dĺžku, vyžaduje si to týždne plánovania, nekonečné vyjednávania a nakoniec ratifikáciu parlamentov členských krajín. Posledné zmeny záchranného mechanizmu boli schválené 22. júla, avšak môže sa stať, že do platnosti sa dostanú až v decembri. Naproti tomu, kľúčové zmeny v americkom systéme sa môžu odsúhlasiť na jednom stretnutí a platiť začnú o hodinu, dve.
Geithner nepochybne načrtne, že európsky systém nie je schopný prežitia pri silnejúcej kríze bez toho, aby podstúpil dramatické zmeny. Tieto zmeny zahŕňajú federalizáciu bankovej regulácie, radikálnu zmenu správania ECB, ktorá by mala vytvoriť železný plot okolo ohrozených európskych ekonomík a predovšetkým rekapitalizáciu európskeho bankového sektoru vo výške stoviek miliárd (ak nie biliónov) eur, aby sa celý európsky systém nezosypal, keď sa problémy zintenzívnia.
Všetky tieto opatrenia sú podľa existujúceho európskeho práva jednoducho nelegálne. Potrebné zmeny by si vyžadovali úpravu európskych zmlúv, kde by vyjednávanie o zmluvách a ich ratifikácia trvala minimálne dva roky. Pri takýchto štrukturálnych problémoch, jediné čo európskym predstaviteľom ostáva sú krízové prostriedky, ktoré Spojené štáty využili počas krízy v roku 2008. Lekcie z tohto obdobia môžu byť aplikované aj pri súčasných dilemách s ktorými sa musí Európa vyrovnať, ale všetky z nich budú iba dočasné, ak správne nepomenujeme príčiny, ktoré stáli za vznikom krízy.
Európa sa počas mítingu bude pýtať Američanov, čo pre nás môže spraviť Washington. Odpoveď znie: presne to isté, čo spravila americká vláda počas poslednej finančnej krízy. V tom čase sa finančných trhov zmohol strach a banky si neboli ochotné požičiavať medzi sebou. Úverové trhy a vo všeobecnosti ekonomická aktivita, sa na istý čas zastavili. A tak sa americká centrálna banka rozhodla poskytnúť neobmedzené množstvo nízko úročených dolárových pôžičiek pre každého, kto o ne mal záujem a mohol poskytnúť rozumný kolaterál.
Kľúčové slová znejú: „kúpený čas“. Zatiaľ čo americký ekonomický model bol v poslednom období stredobodom (opodstatnenej) kritiky, skutočnosť ostáva tá, že je to unifikovaný systém s relatívne jasnými pravidlami a vzormi správania. Európska kríza sa stala krízou najmä preto, že neexistujú plošne stanovené pravidlá a jasný „rozhodca“. Keď trpel krízou americký systém, Fed a americké ministerstvo financií si mohli kúpiť čas a systém opäť uviesť do funkčného stavu. Štruktúry, ktoré by pomohli Európe preniesť sa cez obdobie krízy, vytvorené zatiaľ neboli.
Zdroj: Stratfor
