Počas krízy v roku 2008 nám bolo hovorené, že najväčšie banky v USA boli príliš veľké na to, aby zbankrotovali – „too big to fail“ a bolo nevyhnutné, aby do ringu vstúpila vláda a zachránila ich. Základná téza spočívala v tom, že ak niekoľko najväčších bánk padne v rovnakom čase, finančný systém nebude dostatočne silný na to, aby takúto ťarchu uniesol a akákoľvek ekonomická aktivita by sa zastavila. Kongres bol presviedčaný, že ak tieto banky nebudú zachránené, chaos sa prenesie do ulíc a krajina vstúpi do ďalšej Veľkej depresie. Avšak ani po troch rokoch od týchto bailoutov nebola vyvinutá žiadna snaha na decentralizáciu amerického bankového systému. Práve naopak, „too big to fail“ banky sa stávajú ešte väčšími. V roku 2002 kontrolovalo 10 najväčších amerických bánk 55% všetkých amerických bankových aktív; dnes je to 77%. Nanešťastie, tieto banky predstavujú obrovské množstvo rizika, dlhu a operujú s príliš veľkým pákovým efektom. Sú nestabilné a môžu sa začať rozpadať prakticky kedykoľvek. Žiaden z hlavných problémov, ktoré boli príčinou krachu z roku 2008 nebol vyriešený. V skutočnosti je dnes americký bankový systém viac centralizovaný a zraniteľný ako kedykoľvek predtým.
Možno si niekedy ani neuvedomujeme, akú veľkú úlohu zohrávajú banky v samotnej ekonomike. Tak napríklad, 6 najvýznamnejších amerických bánk (Goldman Sachs, Morgan Stanley, JPMorgan, Citigroup, Bank of America a Wells Fargo) vlastnia aktíva, ktoré sú ekvivalentné 60% amerického HDP. Tieto obrovské banky sú takpovediac gigantické finančné vysávače. V posledných desaťročiach prebehla v USA finančná konsolidácia, ktorá nemá historický precedens. Tento trend ešte nabral na sile počas nedávnej finančnej krízy. Zatiaľ čo „veľkí chlapci“ prijímali masívne bailouty, stovky menších bánk krachovali, alebo museli nájsť nejakú veľkú banku, ktorá by bola ochotná ich prevziať.
V roku 2000 vlastnili Citigroup, JPMorgan, Bank of America a Well Fargo dokopy približne 22% všetkých bankových vkladov, ktoré sú súčasťou fondu na ochranu vkladov; v polovici roku 2009 to bolo už 40%. To už nevyzerá ako rastúci trend, ale skôr ako lavína. Menšie banky pokračujú v nespočetných bankrotoch, zatiaľ čo tie veľké rastú, rastú a rastú. V súčasnosti existuje viac ako 1000 amerických bánk, ktoré sa nachádzajú na „neoficiálnej listine“ problémových bankových inštitúcií. Ak nebudeme svedkami fundamentálnej zmeny, konsolidácia v bankovom priemysle bude pokračovať.
Rozhodujúce banky sedia momentálne na hromade hotovosti a seriózne uvažujú o ďalšej expanzii. Fed k nim bol mimoriadne zhovievavý a veľké zvery dychtia po ďalšom raste. V poslednom období najímal Citigroup tucty nových investičných bankárov a spustil agresívnu marketingovú kampaň, ktorá má spropagovať stovky nových pobočiek v USA a vo svete, ktoré táto banka plánuje otvoriť.
Všetci finanční inžinieri dúfajú, že banky začnú opäť požičiavať. Jediný cieľ záchran a kvantitatívneho uvoľňovania spočíval v tom, že Fed poskytne peniaze veľkým americkým bankám, aby mohli tieto peniaze požičať bežným Američanom a opäť tak „naštartovať“ ekonomiku. Avšak stala sa zaujímavá vec. Banky si vychutnávajú vôňu hotovosti, čo znamená, že veľkú časť z poskytnutých finančných prostriedkov uložili do centrálnej banky a teraz z nich inkasujú úrok. Od roku 2008 vzrástli prebytočné rezervy vo Fede o takmer $1,7 bilióna.
Americkému ľudu sa neustále sľubovalo, že politika nulových úrokových sadzieb a záchranné balíčky financované jeho peniazmi umožnia veľkým bankám požičiavať veľké množstvo týchto peňazí, čo následne zlepší celkovú ekonomickú situáciu a život sa dostane do starých koľají. Ukázalo sa však, že v roku 2009 (prvý rok po tom, čo Kongres schválil zákon umožňujúci poskytnutie finančnej záchrany problémovým bankám) vykázali americké banky najprudší pokles pri udeľovaní pôžičiek od roku 1942. Úverová aktivita sa nedokázala dostať na úrovne spred roku 2008. Finančné inštitúcie síce dostali všetku potrebnú hotovosť, o ktorú sa ale nepodelili s priemerným Američanom. Pravda je taká, že tieto obrie korporácie zredukovali za posledné tri roky pôžičky malým podnikateľom o 50%. Banky majú s peniazmi, ktoré dostali „za nič“ úplne iné plány. Platia nimi prehnané bonusy svojim manažérom, používajú ich na rovnaké neregulované špekulácie, ktoré takmer zničili finančný svet, kupujú nimi menšie banky, alebo ich investujú do vládnych dlhopisov, ktoré daňovníci splácajú 2,5% úrokom. Celú situáciu ešte viac zhoršuje skutočnosť, že veľké banky takmer vôbec neodvádzajú dane. Medzi rokmi 2008 a 2010 dosiahlo Wells Fargo celkový zisk vo výške $49,37 miliardy dolárov. V rovnakom období predstavoval ich daňový výmer negatívnych $681 miliónov. Čo to znamená? Počas tejto trojročnej periódy získalo Wells Fargo späť $681 miliónov od americkej vlády.
Veľké finančné ústavy sa takisto nedokázali poučiť z vývoja, ktorý predchádzal kríze a ich biznis model ostal od začiatku krízy prakticky nezmenený. Dnes je Wall Street jedno veľké finančné kasíno. Viacej peňazí je zarobených prostredníctvom finančných derivátov ako investíciami do samotných podkladových aktív. Ak pri týchto stávkach stoja finančné inštitúcie na správnej strane, môžu dosiahnuť nepredstaviteľné výnosy. Ale ak sa smer vetra náhle zmení, môže tieto firmy skolabovať za jeden, dva dni – najväčšia spoločnosť na svete v oblasti poisťovníctva, AIG, má s týmto vývojom priamu skúsenosť.
Nebezpečenstvo derivátov je tak enormné, že ich raz Warren Buffett nazval finančnými zbraňami hromadného ničenia. Odhaduje sa, že nominálna hodnota celosvetového derivátového trhu dosahuje takmer jeden kvadrilión amerických dolárov. Najväčšie banky majú expozíciu voči derivátom niekoľko desiatok biliónov dolárov. Keď prebehne ďalší finančný kolaps, môžeme si byť takmer istí, že deriváty budú v epicentre diania. Tieto stávky na pohyb doľava alebo doprava nevytvárajú v ekonomike nič reálne – iba zarábajú alebo prerábajú obrovské množstvá peňazí. Nikdy nevieme, kedy nás zasiahne ďalšia mohutná derivátová kríza. Deriváty sú niečo ako Damoklov meč, ktorý neprestajne visí nad celým americkým, resp. globálnym finančným systémom.
Dnes si môžete za pomoci derivátov vsadiť takmer na čokoľvek, čo si len dokážete predstaviť. Priam všetci vo finančnom svete sme sa stali tak „závislými“ na všakovakých divokých stávkach, že si bez nich hádam už svet ani nedokážeme predstaviť. Ak by dnes niekto prišiel s prepracovanou koncepciou ako obmedziť trh s derivátmi, zožal by, hlavne zo strany bánk a finančných inštitúcií, vlnu kritiky a bol by určite považovaný za konzervatívca, ktorý nerozumie dynamike dnešných finančných trhov. Jedného dňa však domino začne padať a domček z kariet sa rozsype. Je iba otázkou času, pokým sa niektoré z rozhodujúcich finančných centier znova dostanú do problémov a až potom zistíme, či sú naozaj „too big to fail“, alebo či dokážeme žiť aj bez nich. Práve spomínaná zväčšujúca sa centralizácia bankového priemyslu by mohla sled udalostí ešte viac urýchliť. Každý systém, ktorý sa umelo pokúša o väčšiu centralizáciu sa stáva krehkejším a všeobecne platí, že to, čo je krehké sa nakoniec rozbije.
Zdroj: Economic Collapse, Preklad: Peter Margetiny
