Edward Griffin vo svojom ďalšom videu hovorí o tom, ako snaha vytvoriť väčšiu rovnosť v spoločnosti vedie iba k väčšej nerovnosti. Kolektivistický experiment, ktorý trvá už sto rokov zlyhal v každej jednej krajine. Dôvod je jednoduchý – každý by si mal byť pred zákonom rovný. Pokiaľ to tak nie je, spoločnosť je menej a menej spravodlivejšia…
Zoznam ďalších videí nájdete tu (všetky obsahujú slovenské titulky):
- Úvod k individualizmu a kolektivizmu
- Pôvod a povaha ľudských práv
- Nadvláda skupiny
- Nátlak vs. sloboda
- Rovnosť a nerovnosť pred zákonom (súčasné video)
- Správna rola štátu
Rovnosť a nerovnosť pred zákonom
Ďalší koncept, ktorý oddeľuje kolektivizmus od individualizmu súvisí s tým, aké majú ľudia postavenie pred zákonom. Individualisti tvrdia, že žiaden človek nie je úplne rovnaký a každý z nás má silné aj slabé stránky v porovnaní s ostatnými. Avšak pred zákonom by sa so všetkými malo zaobchádzať rovnako.
Kolektivisti tvrdia, že zákon by mal rozlišovať medzi jednotlivými ľuďmi, aby sa dosiahli želateľné výsledky v spoločnosti ako celku. Pozerajú sa na svet ako na tragicky nedokonalý, vidia iba chudobu, utrpenie a nespravodlivosť, čo ich vedie k presvedčeniu, že sa musí niečo spraviť, aby sa zmenili sily, ktoré takéto niečo umožnili. Hovoria o sebe ako o sociálnych inžinieroch, ktorí majú dostatok schopností, aby zmenili usporiadanie spoločnosti a spravili ju viac ľudskou a logickou.
Aby takéto niečo mohli uskutočniť, musia zasahovať do ľudských činností na všetkých úrovniach a presmerovať ich aktivity, aby boli kompatibilné s dokonalým plánom. To znamená, že musia prerozdeliť bohatstvo a použiť policajnú moc štátu na zabezpečenie predpísaného správania.
Dôsledky takéhoto prístupu môžeme dnes pozorovať na všetkých úrovniach spoločnosti. Takmer každá krajina uplatňuje daňový systém, ktorý zaobchádza s ľuďmi nespravodlivo – podľa veľkosti ich príjmu, rodinného stavu, počtu detí, veku a dokonca podľa typu uskutočnených investícií. Cieľom týchto opatrení je prerozdeliť bohatstvo, čo znamená uprednostňovať niektoré spoločenské triedy pred inými. V niektorých prípadoch sú v daňových zákonoch bizarné výnimky, aby zvýhodňovali určité spoločnosti, alebo politicky vplyvné skupiny. Iné zákony zas umožňujú vyhnúť sa plateniu daní a dotovať spriaznené skupiny, alebo firmy. Nerovnosť je jediným cieľom týchto zákonov.
V podmienkach spoločenských vzťahov existujú zákony, ktoré majú zabezpečiť rasové kvóty, normy podľa pohlavia, súhlasné vyjadrenia ohľadom takejto politiky a zamedziť slobodným vyjadreniam, ktoré by mohli byť neprijateľné pre isté skupiny, alebo vzorových plánovačov. Vo všetkých týchto opatreniach môžeme badať nerovnaké uplatňovanie práva, založené na tom, v ktorej spoločenskej triede sa nachádzate, resp. aké názory zastávate. Povedali sme, že všetky tieto nariadenia sú nevyhnutné na dosiahnutie potrebných zmien v spoločnosti. A predsa, po viac ako 100 rokoch fungovania sociálneho inžinierstva, neexistuje na zemi jediné miesto, ktoré by mohli kolektivisti použiť ako dôkaz fungovania svojho okázalého plánu.
Použime príklad basketbalovej ligy, kde hráči niektorých tímov majú zviazanú jednu ruku, zatiaľ čo ostatní môžu hrať bez tejto nevýhody. Samozrejme, individualisti ani kolektivisti by nepovažovali takéto niečo za spravodlivé. Teraz predpokladajte, že by niekto navrhol, aby si hráči v nasledujúcich sezónach vymenili úlohy. To znamená, že tí, ktorí mali zviazanú ruku by ju mali voľnú a hráči, ktorí mali obe ruky voľné by teraz mali jednu ruku zviazanú. Bolo by to teraz spravodlivé? Predtým ako si na túto otázku odpovieme, vylepšime ešte našu analógiu. Uvažujme, že v basketbalovej lige neostal kameň na kameni. Všetci tí, ktorí hrali v prvých sezónach už ukončili svoju kariéru a nahradili ich nováčikovia, ktorí nezažili „praktiky“ zviazanej ruky. Opýtajme sa znovu, je teraz rozloženie síl spravodlivé?
Je dôležité identifikovať v tomto príklade jeden veľmi dôležitý východiskový bod, ktorý charakterizuje hráčov ako jednotlivcov a nie ako členov kolektívneho tímu. Použime modernejší príklad skupín, ktoré mali z historického pohľadu pravidlá hry, ktoré boli voči nim zaujaté. Hovoríme napríklad o domorodých obyvateľoch Austrálie a Kanady, alebo o pôvodných obyvateľoch Spojených štátov. Súboj prebiehal v otázke rasizmu a nerovnosti, ktoré potláčali ich možnosti. Aj kolektivisti, aj individualisti by povedali, že pravidlá sa musia zmeniť, aby mali títo obyvatelia obe ruky voľné. Ale čo by sme povedali, ak by kolektivisti zašli ešte ďalej a zmenili pravidlá tak, že by predkom pôvodných obyvateľov bola garantovaná zamestnanosť, poskytnuté sociálne dávky, alebo dokonca udelená výnimka oslobodzujúca ich od platenia daní len preto, že patria do tejto skupiny, bez ohľadu na to, akým bohatstvom by disponovali konkrétni jednotlivci? Vo svojej snahe o rovnaké práva, bola by kolektivistická stratégia meniaca negatívnu nerovnosť za pozitívnu nerovnosť úspešná?
Individualisti sú presvedčení, že táto cesta by viedla len k ďalšej nenávisti, keďže by sa pokračovalo v pestúnskej opatere celej spoločnosti, ktorá nás považuje iba za členov skupiny, a ktorá sa bude vždy dožadovať zvýhodneného zaobchádzania pred zákonom na úkor ostatných. Bolo napísaných veľa kníh o kolektivistickej utópii, ktorá sa nikdy neuskutočnila v reálnom svete. Ak by sa aplikovali princípy kolektivizmu, výsledkom by bola väčšia chudoba, viac utrpenia a určite viac nespravodlivosti.
Individualizmus je založený na premise, že so všetkými občanmi by sa malo pred zákonom zaobchádzať rovnako, bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo, pohlavie, alebo politické presvedčenie. Žiadna skupina by nemala získať preferenčné postavenie, bez ohľadu na jej zásluhy, alebo obľúbenosť. Uprednostňovanie jednej spoločenskej triedy pred druhou nie je rovnosťou pred zákonom.
V poslednej časti tejto série preskúmame náležité funkcie vlády. Pozrieme sa na rozdiel medzi kolektivistickým a individualistickým štátom a kam by obe vlády priviedli našu spoločnosť.
